Reforma školstva potrebuje prírodnú katastrofu

V auguste roku 2005 zasiahol pobrežie USA hurikán Katarína a doslova zmietol zo sveta mesto New Orleans. Okrem obydlí, prevádzok a továrni zničil aj miestne školy. Ako vyzeralo školstvo v New Orleans pred hurikánom Katarína? Ako po prírodnej katastrofe. Len ju nespôsobil prírodný živel, ale ľudské inštitúcie.

Reforma školstva potrebuje prírodnú katastrofu

Je známe, že v USA dosahuje mnoho mestských školských okrskov alarmujúco zlé výsledky. Ale odborníci na vzdelávanie označovali ten v New Orleans za „najhorší z najhorších“. A to na všetkých frontoch. S korupciou to bolo také zlé, že FBI si tam otvorila lokálnu pobočku v budove miestnej školskej rady. Desiatky miliónov dolárov chýbali v účtovníctve, zamestnanci kradli počítače, vybavenie tried a dokonca aj klimatizácie. Školskí autobusári používali kreditky na čerpanie nafty, ktorú potom predávali kamionistom a riaditelia škôl čerpali financie na mzdy zamestnancov, ktorí tam už dávno nepracovali. FBI nakoniec usvedčila z korupcie 30 „veľkých rýb“ vo vzdelávaní. Medzi nimi aj prezidenta miestnej školskej rady za prebratie úplatku 140 tisíc dolárov.

Tieto peniaze potom chýbali vo vzdelávaní. Školy boli doslova v dezolátnom stave. Našincovi na získanie lepšej predstavy bude stačiť, ak napíšem, že žiaci si tam nosili vlastný toaletný papier do škôl. Učitelia pravidelne chýbali na hodinách a neboli dostupné učebnice. Asi tušíte, aké boli výsledky žiakov: hrôzostrašné. Na dvoch tretinách škôl dosahovali žiaci výsledky pod „minimálnym štandardom“ z písania, čítania a počítania. Priemerný žiak v New Orleans dosahoval horšie výsledky ako skoro 75 % detí v USA. Len 3 z 5 detí zmaturovalo a menej ako 1 z 5 sa dostalo na vysokú školu.

Tento hrôzostrašný stav školstva tam nepadol z neba a nenastal zo dňa na deň. O potrebe reformy školstva sa tam rozprávalo - ako v celom USA - od začiatku 80. rokov, keď bola publikovaná správa „Národ v ohrození“ (A Nation at Risk). Problémom je, že sa o tom len rozpráva. A keď sa už niekomu podarilo prísť s niečím hmatateľným, tak veľmi rýchlo skončil - bol odídený zo svojej funkcie. Ak náhodou neskončil, tak bola jeho reforma osekaná a skončila ako bezzubá zmena. Pýtate sa, kto by chcel vedome brániť tomu, aby sa chudobným deťom z mestských štvrti dostalo kvalitného vzdelania? Takto vedome nikto. Avšak pravda je taká, že status quo tam vyhovoval veľkému počtu ľudí - nazvime ich záujmové skupiny. V americkom školstve patria medzi dve najväčšie záujmové skupiny miestne školské rady a odborové organizácie učiteľov.

Ľudia v týchto organizáciách určite nechcú vedome ubližovať deťom. Oni len zastupujú záujmy seba a svojich členov. A preto sa stavajú proti každej zmene, ktorá by ich mohla ohroziť. To je koniec koncov dôvod, prečo vôbec vznikajú záujmové skupiny. Školská rada sa tak nechce vzdať svojej moci nad školami, nad financiami a nad riaditeľmi škôl. Odborová organizácia chce lepšie podmienky pre učiteľov, vyššie mzdy a benefity a predovšetkým stabilitu a istotu práce. Toto všetko však z logiky veci nabúrava každá poriadnejšia reforma školstva. Či už chcete obísť celú byrokraciu, zaviesť financovanie školstva cez vzdelávacie poukazy a dať tak financie priamo rodičom; alebo chcete zakladať slobodné školy, ktoré nepodliehajú miestnej školskej rade, alebo nebodaj chcete do systému vniesť zodpovednosť za výsledky a odmeňovať učiteľov a školy podľa výsledkov ich práce. To znamená - niektorým učiteľom osekať benefity a zrušiť istotu zamestnania. A to sa záujmovým skupinám nepáči a preto k žiadnej veľkej reforme nemohlo dôjsť. Presnejšie povedané, nemohlo dôjsť v New Orleans až do momentu, kým neudrel na pobrežie hurikán Katarína.

Ten neodplavil iba školské budovy, ale aj záujmové skupiny a mohol tak začať jeden z najväčších prirodzených experimentov v školstve na svete. Hurikán napáchal také škody, že prakticky všetci obyvatelia mesta museli z neho ujsť. S rodičmi ušli aj ich deti a s nimi aj učitelia. Bez obyvateľov neboli dane a bez daní nemohla miestna školská rada vyplácať mzdy učiteľom. Takže ich prepustila a jej existencia stratila na dôležitosti. Plus bez učiteľov neboli poplatky pre odborovú organizáciu a tá sa dostala do módu hibernácie. Z ničoho nič tak prestali fungovať dve najväčšie záujmové skupiny.

Ľudia zodpovední za vzdelávania v štáte Louisiana odrazu uvideli v meste New Orleans mocenské vákuum. A náhodou boli vo funkciách jednotlivci, ktorí si povedali, že toto je ich životná príležitosť. Zo začiatku nevedeli, čo presne chcú, ale vedeli čo nechcú - nechceli obnoviť staré školstvo. V dňoch a mesiacoch po katastrofe preto nezačali hľadať riešenia ako vrátiť veci do poriadku, ale ako vytvoriť nový poriadok. Nemali však vôbec jasnú predstavu, ako má vyzerať nové školstvo. Vedeli len, že oni z úrovni štátu nevedia riadiť školy a očividne to nevedela ani miestna školská rada. Rozhodli sa preto dať autonómiu a zodpovednosť za riadenie škôl samotným školám a postupne spraviť zo všetkých škôl v meste tzv. charterové školy.

To konkrétne znamenalo, že štát nezasahoval charterovým školám do ich školských programov, inštrukcií, kurikula, učebných materiálov, testov, ročného kalendára ani denného rozvrhu, prijímania a prepúšťania učiteľov, odmeňovania za výkon a hodnotenia učiteľov, podmienok zamestnávania, certifikácie učiteľov a administrátorov, ich platov a benefitov, dôchodkového veku, kolektívnych zmlúv, rozpočtu, nákupov do školy, obstarávaní a opráv alebo rekonštrukcií.

Táto radikálna zmena otvorila priestor pre iniciatívy všetkého druhu. Aktivizovala sa domáca občianska spoločnosť, ale aj rôzne združenia, asociácie a nadácie z ostatných štátov USA. Keď bola zhodená inštitucionálna kotva záujmových skupín a otvorená cesta pre autonómne školy, začali ich tu zakladať mnohé národne siete charterových škôl alebo nadácie Gatesa či Bloomberga a pripojili sa aj učitelia z Teach For America. Mocenské vzduchoprázdno tak ukázalo, čo sú skutočné náklady záujmových skupín - iniciatíva, ktorá nie je vidieť. Lebo sa o ňu nikto ani nepokúsi. Terry M. Moe, autor knihy The Politics of Institutional Reform, nazýva tieto neviditeľné náklady „druhá tvár moci“ a aplikuje ich práve na reformu školstva v New Orleans. Sú to všetky tie pokusy o reformu a opravu nefunkčných inštitúcii, ktoré sa ani nezačnú, pretože ich autori očakávajú, že by boli okamžite zhodené zo stola a ich snaha by vyšla navnivoč. Tieto náklady moci sa ťažko merajú a vyčísľujú, lebo z definície nie sú vidieť. Ale práve katastrofy a následne prirodzené experimenty ako ten po hurikáne Katrina umožňujú na chvíľu spozorovať všetku tu aktivitu, ktorá je možná, ale v rámci politickou mocou obmedzeného sveta ju nevidno.

A aké sú výsledky tohto nevídaného experimentu? Spomínaný podiel detí, ktoré dosahujú aspoň základnú úroveň vedomostí, vzrástol medzi rokmi 2006 a 2013 z 25% na približne polovicu a odvtedy plus mínus stagnuje. Ako hovorí klasik: „Not great, not terrible!“. Treba však brať do úvahy socio-ekonomické podmienky detí z New Orleans. Skoro polovica z nich žije v chudobe a viac ako 90% z nich sú Afroameričania. Zlepšenie škôl si pochvaľujú aj samotní rodičia. 90% z nich „silno súhlasilo“  s tvrdením, že považujú za dôležité, že si môžu vybrať školu pre svoje deti. Dve tretiny rodičov považovalo nové školy za lepšie a len 12% ich videlo ako horšie.

Nie všetci sa však z reformy tešili. Mnoho ľudí ostalo sklamaných a nahnevaných - predovšetkým členovia záujmových skupín. Všetci títo by najradšej otočili hodinky o niekoľko rokov dozadu a aj sa o to pokúsili. Ich snaha nebola úplne márna. V USA hrá v školstve dôležitú rolu spomínaná školská rada miestneho okrsku. Jej členov si volia ľudia priamo vo voľbách. Zvyčajne v nich býva dosť nízka volebná účasť okolo 20-30% a zároveň medzi najpoctivejších voličov zvyknú patriť učitelia. Hlavnou témou odporcov reformy bolo „vrátenie škôl obyvateľom okrsku pod ich demokratickú kontrolu“. Autonómne charterové školy považovali za nedemokratický prvok. A keďže väčšina obyvateľov New Orleans sú Afroameričania, čo sa nedá povedať o učiteľskom zbore nových škôl, spojili túto otázku aj s rasovou témou. Nakoniec sa im však nepodarilo vyhrať viaceré voľby za sebou a pôvodná reforma ostáva funkčná do dnešného dňa.

Bolo by zaujímavým myšlienkovým experimentom skúsiť sa zamyslieť, ako by vyzeralo vzdelávania v New Olreans, keby tam nedošlo k prírodnej katastrofe. S veľkou pravdepodobnosťou by vyzeralo rovnako ako pred rokom 2005. Teda plus-mínus rovnako, ako vyzerajú po 15 rokoch všetky zvyšné školské okrsky s extrémne zlými výsledkami. „Druhá tvár moci“ je silná v udržiavaní statusu quo a bráneniu veľkým reformám. Jeden z ľudí, ktorí stál za rozhýbaním reformy v New Orleans sa pokúsil o podobnú reformu neskôr aj vo Philadelphii a v Chicagu. Neúspešne. Na týchto miestach im chýbala jedna dôležitá ingrediencia - prírodná katastrofa, ktorá by vymazala záujmové skupiny.

INESS is an independent, non-governmental and non-political civic association. All of our activities are financed by grants, 2% tax allocation, own activities and donations from individuals and legal entities. Thus, our operation, scope and quality of outputs, largely depends on your generosity.
Our
awards
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards