Prečo sprivatizovať teplárne

So záujmom som si prečítal rozhovor s novým šéfom akciovky MH manažment, ktorá je niečo ako správca časti štátneho majetku. Rozhovor sa však primárne venuje štátnym teplárňam. Znalým netreba pripomínať, že pán Lopatka sa stal v oblasti verejnej správy istou formou legendy po svojom krátkom, ale intenzívnom pôsobení v Sociálnej poisťovni, kde sa pokúsil o niečo podobné, ako Hérakles na farme istého pána Augiáša.

Prečo sprivatizovať teplárne

V prvej časti rozhovoru pán Lopatka menuje, aké problémy našiel v štátnych teplárňach – zlé, až katastrofálne finančné výsledky, plejáda nevýhodných zmlúv, investície so zápornou návratnosťou niekedy až bizarného charakteru (autoumývarka), zaujímavé výhody pre manažment a niektorých zamestnancov napriek zlému hospodáreniu a v neposlednom rade prehraté súdne spory o desiatky miliónov eur.

Na priamu otázku, či by teplárne sprivatizoval však odpovedal priamo – nie. „Problém jednorazového výnosu je vždy v tom, že je jednorazový. Našou ambíciou je spraviť z teplární dobre fungujúcu sieť.” Sedliackemu rozumu takýto argument znie dobre a to je vlastne aj dôvod, prečo je v spoločnosti taká podpora pre štátne (ja to volám politické) vlastníctvo podnikov a odpor voči privatizácii. Ak hus znáša zlaté vajcia, neradno ju zarezať!

Je tu však zásadný problém – táto hus zlaté vajce neznesie. Dôvody, prečo je to tak, popísal pán Lopatka sám. Štátny podnik je vždy politickým nástrojom. Je to spôsob, ako odmeniť podporovateľov, preto ich manažmenty sú prelezené bývalými straníkmi, rodinou a kamarátmi politikov, alebo sú títo ich dodávateľmi, samozrejme za veľmi výhodných podmienok. Sú spôsobom, ako korumpovať voličov, preto SPP už roky predáva domácnostiam plyn so stratou. Sú nástrojom, ako presúvať zodpovednosť do budúcnosti na iné vlády, preto máme štátne nemocnice točiace sa v kruhu oddlžovania. Zodpovednosť ich manažmentu voči voličom je nulová, o drvivej väčšine z nich volič v živote nepočul.

Šikovný a odhodlaný manažér ako je pán Lopatka možno dokáže zlepšiť stratové hospodárenie teplární –  (pričom treba zdôrazniť, že prehraté právne spory teplární, vrátane tých hroziacich, znamenajú obrovskú sekeru, ktorú musí zatiahnuť štátny rozpočet, lebo hoci aj ziskové teplárne by si na dlhy nezarobili ani po 100 rokoch).

Ani to však nebude ľahké, za socializmu predimenzované systémy centrálneho zásobovania teplom musia súperiť s dotovaným zatepľovaním a keď nová vláda uvoľní de facto zákaz odpájania, bude to ešte náročnejšie. Ale ani ten najšikovnejší a najčestnejší manažér nemôže zmeniť podstatu neefektívnosti štátnych podnikov. Z jednoduchého dôvodu – jeho zotrvanie na pozícii nebude podmienené jeho výsledkami, ale jeho krytím. Presne tak, ako to zažil v Sociálnej poisťovni, kde nestrávil ani dva roky. 

Pán Lopatka sa tak trochu prezrádza, keď v ďalších častiach rozhovoru odporúča privatizáciu SADiek, kúpeľov Sliač, či polikliniky Tehelná. Ja ho chápem, ak nastupujete ako manažér s úlohou „dať to dokopy“, asi nie je korektné, aby ste začali rozprávať o tom, že by ste to celé radšej sprivatizovali. Preto to napíšem ja: Štátnym podnikom pomôže iba jediné – pretrhnúť politické spojenia. A ten proces sa volá privatizácia.

Väčšina voličov si myslí, že privatizáciou dačo stráca – že štátne podniky sú aj „ich“ majetok. To je nezmysel, s majetkom štátnych teplární ja ako občan môžem nakladať rovnako nulovo, ako s majetkom súkromných. Je to presne naopak – väčšina štátnych podnikov stráca na hodnote každým dňom, čo nie sú privatizované.

Príkladov je množstvo – samotné teplárne mohli byť pred rokmi predané za 200 miliónov eur, dnes by po nich za tie peniaze ani pes neštekol. Železničné CARGO mohlo byť predané za pol miliardy eur, ponuka bola na stole. Pár rokov neskôr muselo dostať od štátu pôžičku 166 miliónov, ktorú splatilo len rozpredajom vozňov. Teda čiastočnou privatizáciou, akurát miesto pol miliardy skončil rozpočet na nule a ešte bol rád. Letisko Bratislava sa mohlo stať partnerom Schwechatu a štát zinkasovať 300 miliónov, miesto toho do rekonštrukcie nalial desiatky miliónov peňazí od daňovníkov a dnes môžete v poloprázdnych nových halách kone chovať, kým vlády zúfalo hľadajú „partnera“ pre letisko, hoci aj z Číny. Keď sa v roku 2010 hovorilo o privatizácii Kúpeľov Sliač, odhadované náklady na rekonštrukciu boli 30 miliónov eur, dnes pán Lopatka spomína 300 miliónov. Aj keby preháňal, dekáda chátrania si vypýtala svoje. Podobne s každým odídeným poistencom klesá rok za rokom hodnota Všeobecnej zdravotnej poisťovne.

Dilema privatizácie nie je jednorazový príjem verzus roky ziskov, ale jednorazový príjem verzus roky strát.

Denník N, 26.6.2020

INESS is an independent, non-governmental and non-political civic association. All of our activities are financed by grants, 2% tax allocation, own activities and donations from individuals and legal entities. Thus, our operation, scope and quality of outputs, largely depends on your generosity.
Our
awards
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards