Zvyšovať platy áno, ale nie plošne

Služby poskytované v rámci verejného sektora a financované daňami trpia mnohými neduhmi. Majú predispozície k plytvaniu, často sú spájané s korupciou, absentujú u nich ceny, ktoré by reflektovali ich hodnotu vo vzťahu k spotrebiteľom a neexistuje pri nich možnosť kalkulovať zisky a  straty – teda zistiť ich pridanú hodnotu. Skúste odpovedať na otázku, koľko by mal štát prispievať na Národné Divadlo? V neposlednom rade sem patrí aj arbitrárnosť miezd zamestnancov verejného sektora. Inými slovami – tabuľkové platy.

Zvyšovať platy áno, ale nie plošne

Medzi takto odmeňovaných zamestnancov patria aj učitelia, ktorí v posledných mesiacoch úspešne vyvolali celospoločenskú debatu ohľadom ich platového ohodnotenia. Ukázalo sa, že ani samotné ministerstvo nevie presne identifikovať, koľko je priemerný plat učiteľa a v akej miere rástli platy za posledné roky. Učitelia však pomerne presne naformulovali svoje požiadavky: tento rok zvýšiť platy všetkých učiteľov plošne o 140 a ten nasledujúci o 90 eur. Toto sa im presadiť nepodarilo, otázka plošného zvyšovania platov však ostáva aktuálna. 

Ako ekonóm sa môžem na túto požiadavku pozerať iba cez vzťah „cieľ – prostriedok“. Teda zhodnotiť, do akej miery tento prostriedok – plošné zvýšenie platov – povedie k naplneniu cieľa. Čo je však cieľ? To je kľúčová otázka. Ak je cieľom samé zvýšenie platov učiteľov, tak sa z plošného zvyšovania platov stáva dokonalý prostriedok. Jediné čo ekonómovi ostáva dodať, je upozorniť na náklady obetovaných príležitosti. Teda, že tento cieľ koliduje s množstvom iných cieľov – vyššie dôchodky, viac peňazí do zdravotníctva, nižšie dane, nižší deficit a dlh, atď. 
 
Ak je však cieľom kvalitnejšie školstvo, otvára sa väčší priestor na polemiku. Môžeme sa totižto oprávnene pýtať, či je plošné zvyšovanie platov ten správny prostriedok naplnenie tohto cieľa. 
 
Zhodou okolnosti sa pred pár mesiacmi ukončil, dlhoročný, takmer dokonalý experiment s plošným zvyšovaním platov učiteľov v Indonézii. Ešte pred tým prebehla v Indonézii obdobná diskusia ako u nás: učitelia mali nízke platy, často si hľadali ďalšie zamestnanie a nemohli sa naplno venovať deťom, ktorých výsledky v škole sa zhoršovali. Odborom sa následne podarilo pretlačiť dvojnásobné navýšenie platov s argumentom, že to zlepší výsledky školstva (to rovnako tvrdili aj pozorovatelia zo Svetovej banky a UNESCO). 
 
Platy sa v Indonézii kvôli finančnej náročnosti nezvyšovali plošne, ale postupne. To práve využili vedci na experiment, pomocou ktorého vyhodnocovali, ako sa vyvíjali výsledky žiakov a škôl v oblastiach, kde zvýšili platy v porovnaní so školami, kde nie. Výsledkom ich štúdie bolo zistenie, že v tomto prípade nebol žiadny štatisticky významný vplyv zvýšenia platov učiteľov na schopnosti žiakov a výsledky školstva.
 
V Indonézii tak roky po plošnom dvojnásobnom zvyšovaní platov učiteľov majú rovnaké výsledky školstva, ako by mali bez tohto zvýšenia. To však neznamená, že sa to nezmení v budúcnosti. Vyššie platy možno v dlhom období prilákajú lepších učiteľov a zlepšia kvalitu učiteľského zboru. Tento myšlienkový postup má však dve dôležité „ale“. 1) Možno to zvýši kvalitu učiteľov, ale tento spôsob zvyšovania kvality školstva je extrémne drahý a výsledky prinesie  až v ďalekej budúcnosti. 2) Možno prinesie výsledky v budúcnosti, ale bude s ním musieť byť spojený výber tých správnych učiteľov. Inými slovami, zabezpečiť, že do učiteľského zboru budú prijímaní ti lepší a začnú ho opúšťať tí horší učitelia. Čo nie je vo verejnom sektore jednoduchá úloha. Tieto dve „ale“ robia z plošného zvyšovania platov učiteľov otázny nástroj zvyšovania kvality v školstve. 
 
Existujú však experimenty, kde sa naopak testoval vplyv zvyšovania platov učiteľov, ale v závislosti od zlepšovania študentov. Napr.  v experimente v Indii viedlo takéto zvyšovanie platov k lepším vedomostiam u žiakov. Plus takto odmeňovaní učitelia zlepšili svoj výkon aj v predmetoch, ktoré neboli predmetom experimentu. Experiment zároveň ukázal,. že šikovní učitelia vedia, že sú šikovní a následne sa tak práve takýto učitelia uchádzajú o prácu, kde sú odmeňovaní za výkon a naopak tí menej šikovní si dva krát rozmyslia svoju prihlášku.
 
Tieto výsledky experimentov samozrejme neznamenajú, že na Slovensku máme presne skopírovať spôsob odmeňovania z Indie, alebo úplne zamietnuť akékoľvek plošné zvyšovanie platov. Skôr by mali viesť k rozšíreniu diskusie ohľadom odmeňovania učiteľov. Náš dnešný systém totiž odmeňuje schopnosť vydržať dlhé roky za katedrou (posuny v platovej tarife každý rok o 1%) alebo schopnosť  napísať akademickú prácu a získať atestáciu (posuny v kariérnom stupni). Tieto dva faktory často nemajú nič spoločné s kvalitou učiteľa. 
 
Kvalitu učiteľa je však vo všeobecnosti veľmi ťažko zistiť z centra. Ministerský úradník môže nastaviť extrémne sofistikované kritéria, aj tak nebude nikdy vedieť o výkone učiteľa viac ako riaditeľ tej- ktorej školy.  Riaditeľ je práve tou osobou zodpovednou za dodržiavanie štátnych vzdelávacích programov a zabezpečuje celkový organizačný, hospodársky a finančný chod školy. Nie je to práve riaditeľ, ktorý má všetky informácie o výsledkoch žiakov o tom, kto sa žiakom aktívne venuje a kto len nezmyselne prepisuje učebnice na tabuľu?  
 
INESS is an independent, non-governmental and non-political civic association. All of our activities are financed by grants, 2% tax allocation, own activities and donations from individuals and legal entities. Thus, our operation, scope and quality of outputs, largely depends on your generosity.
Our
awards
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards