Ako rozmraziť evolúciu v školstve?

Otrepané klišé hovorí, že každá kríza je príležitosť. V krízach si musíme vyzliecť železnú košeľu zvyku a prispôsobiť sa novým podmienkam. To zahŕňa experimentovanie s novými spôsobmi robenia starých vecí, na ktoré sme predtým nemali čas, odvahu alebo príležitosť.

Kríza prerozdeľuje žetóny a otvára priestor pre nové talenty. A následne ich motivuje pracovať viac a tvrdšie, aby krízu prežili. Toto spolu vytvára priestor pre jav, ktorý je zhrnutý v úvodnom klišé.

Preto veľa ľudí videlo príležitosť aj pre školstvo, keď prišla v roku 2020 pandémia. Fyzické školy sa zatvárali, deti ostali doma, učitelia stratili bič poznámok a známok a museli sa zoznámiť s novými technológiami. Navyše, rodičia dostali možnosť pričuchnúť k tomu, čo a ako sa deti musia učiť.

Takto sa zmenilo veľa dovtedy do skaly vytesaných konštánt a zlepšil sa informačný tok. Zdalo sa, že čas je zrelý – kríza prinesie príležitosť v školstve.

Žijeme jeseň roku 2022 a keby niekto dnes začal spájať slová kríza, príležitosť a školstvo, bol by na smiech. Nedočkali sme sa. Preto je užitočné spraviť reflexiu toho, prečo Godot stále neprišiel. Prečo ani jedna z najväčších kríz školstva od vzniku masového povinného štátneho vzdelávania nepriniesla výraznejšiu zmenu?
 

Status quo má silné korene

Vo vyspelých krajinách žije len veľmi málo ľudí, ktorí neprešli mlynčekom povinnej školskej dochádzky. Pre väčšinu ľudí je preto mentálne náročné predstaviť si výrazne inak nastavené školstvo. Nezažili to. A problémom nie je len predstavivosť, ale aj ochota skúšať nové veci.

Kognitívni vedci experimentálne ukázali, že ľudia pozitívnejšie hodnotia technológie, ktoré vznikli pred ich narodením, než tie, ktoré vznikli za ich života. Platí jednoduchá poučka: čím novšia technológia, tým väčší odpor starších ľudí.

Dokonale to vystihujú slová Douglasa Adamsa, autora knihy Stopárov sprievodca po galaxii: „Všetko, čo je na svete, keď sa narodíte, je normálne a obyčajné a je len prirodzenou súčasťou toho, ako svet funguje. Všetko, čo bolo vynájdené medzi pätnástimi a tridsiatimi piatimi rokmi vášho života, je nové, vzrušujúce a revolučné. Čokoľvek vynájdené po vašej tridsaťpäťke je proti prirodzenému poriadku vecí.“

Väčšina ľudí, ktorí rozhodujú o školstve, už patrí práve do tejto staršej kategórie. A tu nehovorím len o ministroch, úradníkoch a politikoch, ale aj o rodičoch, ktorí musia tvoriť vlnu dopytu po zmene, ak má byť kríza príležitosť.

Vzdelávanie však nie je jediný sektor, ktorý sa potýka s technologickým konzervativizmom zákazníkov. Nemôže teda ísť o neprekonateľnú prekážku. Keby to tak bolo, dodnes jazdíme na koňoch a portréty nám nerobí iPhone, ale miestny maliar.

Pravdepodobne ste už počuli múdrosť Henryho Forda: „Keby som sa spýtal svojich zákazníkov, čo chcú, tak by mi povedali rýchlejšieho koňa!“. A za pravdu mu dal aj Steve Jobs, keď sa nechal počuť, že „ľudia nevedia, čo chcú, pokiaľ im to neukážeš.“

Automobil a iPhone tak nevznikli z dôvodu, že by všetci zákazníci bažili po technologických novinkách, ale preto, že ich Ford a Jobs presvedčili. Rozdielne presadzovanie inovácií v automobilovom a mobilnom priemysle v porovnaní so školstvom tak nemôže byť vysvetlené len rozdielnou tvrdohlavosťou zákazníkov.
 

Rozmrazovanie evolúcie

V predvečer predstavenia prvého iPhonu vládli mobilnému trhu spoločnosti Nokia a Ericsson. Mali spolu viac ako 70 percent trhu, zamestnávali tisíce najlepších inžinierov a realizovali najväčšie investície do vývoja. Dnes všetci vieme, ako to dopadlo. Mobilný trh postupne ovládli šikovné telefóny s dotykovými obrazovkami od Applu a Samsungu.

Väčšina spokojných zákazníkov, ktorí držia v ruke svoj iPhone, si však neuvedomuje, že táto revolúcia v mobilnom biznise sa mohla uskutočniť len vďaka útratám, slzám a ochudobneniu veľkého počtu iných ľudí. Tých ľudí, ktorí riadili, investovali a pracovali v spoločnostiach Nokia a Ericsson. Títo ľudia prišli o prestíž, peniaze a zamestnanie. Je to smutné, ale ak má byť kríza príležitosťou, je to nutná súčasť každej zmeny. Hovorí sa tomu aj kreatívna deštrukcia.

Dnes nemáme iPhony vďaka tomu, že v Nokii niekto lepšie zaplatil výskumníkov alebo prepísal interné smernice. Máme ich preto, lebo v Apple si nemuseli od Nokie pýtať povolenku na „experimentálne overovanie nového typu dotykových telefónov“, ale jednoducho jej prebrali zákazníkov. A manažéri, investori a zamestnanci Nokie si museli hľadať novú prácu. Kreatívna deštrukcia vykonala svoje dielo.

A toto je práve moment, ktorý chýba ekosystému školstva. Počas pandémie neskrachovali žiadne slabé školy, žiadni pasívni riaditelia bez vízie neboli prepustení alebo slabí učitelia vymenení. Už ani nehovorme o výmenách medzi úradníkmi na ústavoch alebo ministerstvách. Nikto neuvoľnil vzácne zdroje, ktoré mohli prebrať šikovnejší a inovatívnejší lídri. V evolučnom žargóne: nedošlo k žiadnej selekcii a uvoľneniu niky pre iné organizmy.

V školstve sa síce začalo hovoriť, že kríza je príležitosť, ale relevantní ľudia si pod tým predstavovali to, že doškolia personál, nakúpia nové počítače a tablety, prepíšu štátne vzdelávacie programy a možno zvýšia platy učiteľom. Školstvo však nedokážeme aktualizovať pre 21. storočie bez kreatívnej deštrukcie.

SME, 10.10.2022