Interrupcie ako cvičná debata o nároku

Minister Krajčí má talent na vyvolanie kontroverzií. Niekedy mu v tom však pomáhajú aj médiá, keď takpovediac sadnú na lep svojich vlastných očakávaní. Konzervatívny kresťan mení niečo na interrupciách?  To bude isto útok na reprodukčné práva žien!

Keď sa však na kauzu „interrupcie po 40ke“ pozrieme z nadhľadu, zistíme, že v skutočnosti sa bavíme o niečom úplne inom – o formovaní nároku. Veľmi dobre to v nedávnom rozhovore popísal trenčiansky primár Kaščák. Hradenie umelého prerušenia tehotenstva z verejných zdrojov prišlo o jednu indikáciu (vek nad 40 rokov) z mnohých. Indikáciu, ktorá je podľa medicínskych odborníkov prežitkom. Prečo zase vyťahovať túto tému? Z jedného zásadného dôvodu – treba si túto diskusiu natrénovať.

Už 15 rokov je jednou z veľkých tém slovenskej zdravotnej politiky téma nároku. Presnejšie:  zadefinovanie toho, kedy a za akých podmienok má poistenec právo na ktoré úkony a služby hradené z verejného zdravotného poistenia. Pokiaľ nemáte zadefinovaný produkt, zlyháva celý trh. Rozutekávajú sa vám financie, ťažko sa kontroluje dostupnosť (keď vlastne neviete dostupnosť „čoho“), nie je šanca rozvíjať trh s pripoistením či rôznymi finančnými produktmi na zaistenie budúcich zdravotných potrieb. Pri zmienke nároku na každej odbornej konferencii účastníci súhlasne kývajú hlavami ako na hip hopovom koncerte. A viac nič – nárok si žije skryto ako snežný muž.

A práve nedávna téma nepreplácania interrupcií po 40ke je dobrým príkladom toho, prečo to ide tak ťažko. Debata by mala byť o tom, či vek nad 40 je skutočne takou vážnou indikáciou, že zákrok treba preplatiť (pripomínam, že zdravé ženy pod 40 si tých 200-300 eur musia zaplatiť, bez ohľadu na to, ako chudobné sú a z akého prostredia pochádzajú) a či tu je priestor na osobnú zodpovednosť jednotlivca (v prostredí široko dostupnej lacnej antikoncepcie). Miesto toho sa gro diskusie sústredilo na osobu ministra.

Otázky môže vyvolávať spôsob, akým sa mala legislatívna zmena udiať (vyhláškou) a jeho transparentnosť. Opäť sa však na to musíme pozrieť širšou optikou budovania definície nároku. Je realistické očakávať, že cez parlament pôjde každá jedna indikácia spadajúca do, alebo mimo nárok? Je takmer isté, že takým tempom by sa nikdy nič nepohlo.

Ale zase aby to tu celé nevyznelo ako chvála ministra. Problematiku nároku však treba pohnúť poriadne, jednou veľkou reformou, nie odrobinkami tu a tam. Lebo potom to ozaj môže vyvolať silný dojem, že o nárok tu išlo iba náhodou a v skutočnosti za celou zmenou boli ideologické preferencie ministra...

SME, 25.2.2021