Neexistuje zlý štýl vzdelávania, iba zlé školy

Ako má vyzerať dobré vzdelávanie? Zoberte si obrázok triedy, kde za sebou sedí 30 žiakov. Je v nej také ticho, že by ste počuli zlomiť sa hrot ceruzky. Všetci žiaci počúvajú výklad učiteľky, ktorá explicitne vysvetľuje preberanú látku a následne vyzve žiakov, aby si otvorili cvičné zošity a skúsili spraviť úlohu na strane 34.

Toto môže byť trieda na priemernej slovenskej základnej škole, kde sú deti vystavené frontálnemu vyučovaniu, dosahujú podpriemerné výsledky a zívajú nudou. Ale môže to byť aj špičková trieda, ktorá je súčasťou niektorej zo svetových značiek siete škôl. V týchto školách využívajú metódy, pri ktorých je zdôrazňovaná úloha učiteľa, kvalitných a experimentálne overených inštrukcií, opakovaného riešenia úloh a pravidelnej spätnej väzby. Vďaka silnej štandardizácii všetkých procesov v týchto školách dosahujú ich žiaci výborné akademické výsledky. A zároveň sa do školy tešia, lebo vedia, že im to ide, a učiteľom záleží na ich napredovaní.

Teraz si zoberte iný obrázok triedy. V tejto triede prebieha čulý ruch, deti prebiehajú od jednej lavice k druhej, učiteľ je niekde medzi nimi a nevysvetľuje im látku, ale pomáha s riešením problémov. Deti, ktoré to už nebaví, sa jednoducho zoberú a odídu robiť niečo iné.

Toto môže byť trieda niektorej zo slobodných škôl, kde sa zdôrazňuje úloha žiaka, učenie sa deje objavovaním a riešením projektov. V týchto školách nemajú žiaci povinné predmety a môžu si vybrať, čo a kde sa budú učiť. Ich hlavnou prednosťou je, že deti získajú zodpovednosť za svoje vzdelanie a sú poháňané vnútornou motiváciou. Napriek tomu, že tieto deti neabsolvovali povinných 10 rokov matematiky a literatúry, vyrastajú z nich plnohodnotní dospelí ľudia, ktorí často pokračujú na vysokú školu.    

Ale veľmi podobný obrázok môžete dostať aj v triede, ktorá sa nachádza niekde na predmestí Bronxu v NYC, kde chodia žiaci zo zlého socio-ekonomického prostredia. V tejto triede je hluk, každý si robí, čo chce a učenie to u väčšiny detí nie je. A kvôli rušivým podmienkam nedostane ani snaživá menšina príliš veľa priestoru na učenie sa. Tu voľná ruka učiteľa a sloboda vyústila do chaosu a deti po dokončení školy neovládajú ani základné gramotnosti.

Keď robia dvaja na prvý pohľad to isté, nemusí to byť to isté. Čím viac výskumu čítam v oblasti vzdelávania, tým viac si myslím, že neexistuje jeden správny prístup. Oveľa dôležitejšie ako správna vzdelávacia filozofia sú tri veci: systém, systém a systém. Pre kvalitu vzdelávania je extrémne dôležité, aby škola mala nejaký systém. 

Kde je systém, tam existuje vedúca osobnosť, ktorá má ucelenú a premyslenú predstavu o tom, ako by malo vzdelávanie na škole prebiehať, existuje cieľ, ku ktorému škola smeruje, je možné vyhodnocovať, či veci spejú k naplneniu tohto cieľa alebo nie a na základe toho robiť rozhodnutia. Ďalšou výhodou je, že takéto školy budú prirodzene priťahovať učiteľov, ktorí preferujú daný systém. A rovnako s ním budú zladení aj samotní zákazníci – deti a rodičia. Ľahšie dôjde ku ex ante koordinácii očakávaní a ex post spokojnosti.

Toto však neplatí pre veľkú časť škôl na Slovensku. To, ako to v nich vyzerá, ako vzdelávajú učitelia, ako sú manažované triedy a hodnotení žiaci, nie je výsledkom systému školy. Je to z veľkej miery výsledkom vplyvu dvoch úrovní: centrálnej v podobe ministerstva a lokálnej v podobe učiteľov. Ich náhodnou kombináciou vznikne akási šedá hmota, ktorú si každý ochutí podľa seba. Zhora úradníci reguláciami a štátnymi curriculami, zdola učitelia ad hoc rozhodnutiami na porade v zborovni a v triede.

Jednoducho je to samospád a chaos, kde hrá silnú rolu status quo (takto sa to vždy robilo) a náhodná individualita (toto je výborný učiteľ). Kvalitná služba sa však nemôže spoliehať na tieto dva faktory. Svet sa mení a špičkových učiteľov bude vždy len pár. Kvalitná služba potrebuje systém a ten môže priniesť len stredná úroveň manažmentu – riaditelia škôl alebo riaditelia celých sietí škôl.

To je však problém pre slovenské školstvo, kde skoro 2 000 riaditeľov škôl sú len dočasní správcovia, ktorých vyberajú iní dočasní správcovia – starostovia a školské rady. A len menej ako 4 % škôl sú súkromné školy so skutočnými vlastníkmi. Tým nechcem tvrdiť, že vlastník súkromnej školy je vždy lepší manažér ako riaditeľ verejnej. Ekonomická veda nás však učí, že bude mať väčšiu motiváciu zaujímať sa o dlhodobý úspech školy. Inými slovami, bude mať väčšiu motiváciu vniesť do vzdelávania tri najdôležitejšie veci – systém, systém, systém.

Denník Postoj, 25.10.2022