Plaťme za výsledok, nie náklady

Spoločnosť nerobí bohatou veľké nálezisko ropy, produkčná kapacita ocele, alebo počet vyrobených traktorov. Ale šikovní ľudia na správnom mieste, ich výborné zručnosti a schopnosť prispôsobiť sa zmenám. Teda ľudský kapitál.

Otázkou za milión je, ako ho zvýšiť. V súčasnosti k tomuto cieľu pristupujeme cez formálne vzdelávanie, rôzne rekvalifikačné kurzy a celoživotné vzdelávanie financované cez eurofondy a činnosti úradov práce. Tieto postupy majú spoločné dve veci: spôsob financovania a výsledok.

Tieto činnosti sú financované z verejných zdrojov, ktoré tečú priamo poskytovateľom za ich služby. Školám tečú financie za počet študentov, ktoré sa tam nahlásia, rôznym kurzomza tvorbu a realizáciu programov a zamestnanci úradov za to, že každý deň chodia do roboty. Teda posielame peniaze na pokrytie nákladov a spoliehame sa, že „ono to nejako dopadne“.

Druhou vecou, ktorú majú spoločné tieto postupy sú ich výsledky. Tie sú slabé. Ak niekto kritizuje výsledky stredných a vysokých škôl, tak to je nič oproti tomu, čo sa deje na celoživotnom vzdelávaní a rekvalifikačných kurzoch. Tie sú často z veľkej časti len divadelným predstavením, kde sa jedni tvária, že učia a vzdelávajú, druhí sa tvária, že sa učia a vzdelávajú. Ale na konci dňa to systém netrápi, lebo peniaze sa čerpajú, agentúry a sprostredkovatelia sú platení a ministerstvá vykazujú plnenie cieľov – objem minutých peňazí.

Riešením je prestať financovať náklady a prevádzku. Teda nespoliehať na vnútorné odhodlanie úradníkov, učiteľov a školiteľov. A začať financovať výstup a výsledky. Ak má byť výsledkom kvalitnejší ľudský kapitál, tak to z definície znamená ziskovú príležitosť. Niekomu zvýšite zručnosti, pomôžete mu nájsť prácu alebo sa adaptovať na zmeny. A toto zvýši jeho hodnotu na trhu práce.

Ak teda školy, rôzne kurzy, alebo úrady veria tomu, že zvyšujú ľudský kapitál svojich zákazníkov, alebo ho pomáhajú lepšie umiestniť na trhu práce, nemali by mať problém s tým, aby boli na základe toho odmeňovaní. Aspoň časť ich príjmu by mala byť vo forme podielu na mzde zamestnanca, ktorý im prejde rukami. To je filozofia financovania výsledkov a nie nákladov.

Výsledkom bude, že poskytovatelia služieb budú musieť ísť s kožou na trh. Budú existenčne závislí na tom, že presedené hodiny v školách, na kurzoch alebo na úradoch povedú k nejakému hmatateľnému výsledku. Vznikne spojitosť medzi osudom ich zákazníkov a ich vlastným osudom. Odrazu budú mať motiváciu nie len vyplniť tlačivá o počte študentov, odučených hodín, ale aj skutočne poskytnúť pridanú hodnotu. Inak neuvidia zaplatené účty.

Nejde o žiadne sci-fi. Na západe je to nový trend. Už existujú vysoké školy a odborné vzdelávanie, ktoré sú financované z podielu na budúcich mzdách ich absolventov. Volá sa to zmluva o zdieľanom príjme. To isté využívajú aj mnohé rekvalifikačné kurzy alebo pracovné agentúry, ktoré pomáhajú nájsť lepšiu prácu.

Otázkou nie je, či by také niečo mohlo fungovať, ale prečo to ešte na Slovensku nefunguje. Odpoveď nebude ani tak vo funkčnosti, ako skôr v tom, komu vyhovuje súčasný systém. A to sú tí, ktorí dostávajú zaplatené nie za výsledok, ale za schopnosť vygenerovať náklady.

Pôvodne vyšlo v HN.sk