Riaditeľ INESS-u: Slovensko extrémne zbohatlo. Patríme medzi najbohatších ľudí na planéte

„Veľa ľudí si myslí, že medzi podnikateľmi a zamestnancami alebo odborármi prebieha neustály zápas. Tak to však nie je. Ak sa nebude dariť podnikateľom, nebude sa dariť ani zamestnancom,“ hovorí v rozhovore pre REFRESHER riaditeľ INESS-u.

„Ľudia často nevidia, ako dramaticky u nás za posledných 10 či 15 rokov rástli mzdy. Mohli za to podnikatelia, pretože prinášali nové zlepšenia a investovali svoj kapitál do výroby a služieb. Vďaka tomu sa majú lepšie nielen ich zamestnanci, ale aj celá spoločnosť. Slovensko za ten čas extrémne zbohatlo. Nám, ktorí tu žijeme, sa to nemusí tak javiť, ale v porovnaní so svetom patríme medzi najbohatších ľudí na planéte,“ hovorí pre REFRESHER Richard Ďurana, riaditeľ Inštitútu ekonomických a spoločenských analýz (INESS). 

V rozhovore sme sa s ním rozprávali aj o tom, prečo Slováci obľubujú najmä populistických politikov, ako sa voľakedy robili reformy, vďaka ktorým Slovensko ekonomicky rástlo, čo sa dá čakať od Igora Matoviča na poste ministra financií, ale aj o finančnej (ne)gramotnosti mnohých ľudí na Slovensku. 

Ďurana napríklad tvrdí, že v edukácii o financiách sa netreba spoliehať na školu a je nutné začať doma. Vzdelávanie aplikuje aj na svojich malých deťoch. 

„Z desiatich eur, ktoré pred ne položím v nedeľu pri večeri, si päť rovno vezmem nazad. To je poplatok za ubytovanie a stravu, aby vedeli, že nič ako obed zadarmo neexistuje. To je prvá lekcia ekonómie. Z piatich eur, ktoré pred nimi zostanú, im jedno euro odložím na budúce štúdiá, aby chápali časovú funkciu peňazí a vedeli, že treba sporiť alebo investovať. Jedno euro zo zostávajúcich štyroch musia moje deti venovať charite, aby sa učili, že vzájomná pomoc a tolerancia sú v živote veľmi dôležité,“ hovorí riaditeľ INESS-u.

Ako sa nám podarilo v posledných dvoch dekádach zbohatnúť

Prečo obľubujeme populistov v politike 

Aké očakávania majú odborníci od nového ministra financií

Prečo sme sa zasekli pri reformách, aj keď sme kedysi patrili k lídrom

Prečo si minulý režim našiel fanúšikov aj medzi ľuďmi, ktorí ho nezažili

Ako sú na tom Slováci s finančnou gramotnosťou

Ako má vyzerať vreckové pre deti, tak aby pochopili základné ekonomické princípy

Prečo vlastne INESS vznikol?Bolo to už dosť dávno, niekedy koncom roku 2005. Mali sme pocit, že názorom a myšlienkam, ktoré by konkurovali centralistickému štátnemu prístupu, sa nevytvára dostatočný priestor. Protrhových think-tankov bolo na Slovensku stále málo. Cítili sme, že túto dieru dokážeme zaplniť a môžeme byť zrkadlom pre vládu a politikov. Naplno sme začali fungovať od prvého januára 2006. Naším cieľom je politikom, študentom, podnikateľom i širokej verejnosti vysvetľovať, kde by malo byť menej štátu a kde sú konkurencia, trh a súťaž myšlienok efektívnejšie ako centralistický prístup.

Čo v tomto kontexte znamená označenie „protrhový“? Bežný človek si pod tým zrejme predstaví, že ste na strane biznisu a podnikateľov. Je to naozaj tak?Byť protrhový neznamená byť za niekoho alebo proti niekomu. Nielen teória, ale aj história a empíria ukazujú, že systém funguje efektívnejšie, keď nie je riadený zhora, ale prebieha v ňom konkurenčný zápas o nájdenie najlepších prístupov. Nemám na mysli len podnikateľský systém, ale aj hospodársku a sociálnu politiku alebo vzdelávanie. Štát však často túto súťaž zastavuje rôznymi reguláciami a nariadeniami, kontrolami, inšpekciami a podobne.

My si však myslíme, že tie najlepšie riešenia vznikajú zdola. Podnikanie je neustálym procesom objavovania. Podnikatelia sú hýbateľmi spoločnosti, ktorí objavujú nové riešenia. Riskujú vlastné majetky, aby uspokojili zákazníka a prišli s inováciami. Navyše dávajú ľuďom prácu. Nevidíme radi, keď im štát v tejto snahe bráni a tým znižuje efektivitu celého systému.

Veľa ľudí si myslí, že medzi podnikateľmi a zamestnancami alebo odborármi prebieha neustály zápas. Tak to však nie je. Ak sa nebude dariť podnikateľom, nebude sa dariť ani zamestnancom.

Sú to spojené nádoby. Na Slovensku sa však politikom podarilo diskusiu zdeformovať až tak, že z toho urobili akýsi „triedny boj“. Ľudia často nevidia, ako dramaticky u nás za posledných 10 či 15 rokov rástli mzdy. Mohli za to podnikatelia, pretože prinášali nové zlepšenia a investovali svoj kapitál do výroby a služieb. Vďaka tomu sa majú lepšie nielen ich zamestnanci, ale aj celá spoločnosť. Slovensko za ten čas extrémne zbohatlo. Nám, ktorí tu žijeme, sa to nemusí tak javiť, ale v porovnaní so svetom patríme medzi najbohatších ľudí na planéte.

Prečo sme tak bohatli akurát v poslednej dekáde?Nárast bohatstva sme zažili vďaka reformám druhej Dzurindovej vlády. Boli to protrhové reformy – zníženie daní, zavedenie rovnej dane, zmeny v dôchodkovom systéme alebo zásadné zvýšenie flexibility Zákonníka práce, ktoré rozviazalo podnikateľom ruky pri prijímaní a prepúšťaní zamestnancov. Všetky tieto veci nás „vystrelili na Mesiac“ v tom, ako dobre sa tu zrazu dalo podnikať. Dostali sme sa na mapy zahraničných investorov a začal sem prúdiť zahraničný kapitál. To je veľmi dôležité, pretože práve zahraničný kapitál je skratkou k prosperite.

Krajina má totiž v zásade len dve možnosti, ako zbohatnúť. Prvá je pracovať, pretože bez práce sa nedá mať lepšie, a z toho, čo zarobí, si bude po troške odkladať. Bude teda kumulovať kapitál a ten potom investovať, napríklad do výroby alebo do výskumu. To je však veľmi zdĺhavý postup. Mnohým bohatým krajinám trvalo stovky rokov, kým naakumulovali dostatočný kapitál. Zahraničný kapitál však umožňuje robiť zásadné investície hneď. K tejto skratke sme sa dostali vďaka reformám. Vďakabohu za ne. 

Nedávno sme robili rozhovor s Ivanom Miklošom. Mnohých čitateľov Refresheru prekvapilo, že sa stal najlepším ministrom financií na svete podľa časopisu Euromoney. Kládli mi otázku, ako vôbec definovať, kto je najlepší. Ktoré ekonomické kroky z toho obdobia považujete za najlepšie?

Určite je to zásadné zjednodušenie daňového systému a zavedenie rovnej dane. Ivan Mikloš mal obavy, či to nespôsobí výpadok v príjmoch verejných financií a či sa dostatočne naplní štátna kasa. Daň sa totiž znížila na 19 percent a odstránila sa progresivita zdanenia. To, čo sa udialo, však prekvapilo všetkých. Po zavedení rovnej dane sa daňové príjmy zvýšili o takmer štvrtinu. Keď sa podarí vyzbierať viac peňazí, pre politika je to obrovský úspech. Pre mňa to však znamená, že bol priestor na ešte razantnejšie zníženie daní. Myslím si, že peniaze by mali zostať v rukách ľudí a podnikateľov. Štát by nemal prerozdeľovať také veľké množstvo peňazí ako dnes.

Zásadné však nebolo len zníženie dane. Rovnú daň sme zaviedli ako prvá krajina v Európe. Fungovala ako marketingový ťahák. Okamžite sme sa dostali do hľadáčika zahraničných investorov. Dnes sa na Slovensku vyrobí najviac automobilov na svete v prepočte na počet obyvateľov. Okrem výrobcov automobilov sem kvôli rovnej dani prišli aj výrobcovia elektroniky a množstvo ďalších investícií. Keďže sme mali najnižšiu sadzbu dane spomedzi všetkých krajín v regióne, boli sme pre investorov veľmi atraktívni.

Odvtedy sa situácia trochu zmenila. Okolité krajiny nezastali, no my sme zaspali na vavrínoch. Dnes sme krajinou s najvyššou sadzbou dane v regióne. Investície teda radšej smerujú inam. Politikom sa snažíme vysvetľovať, že s daňami treba niečo robiť. Mali by sa ďalej znižovať, nazdávame sa, že minimálne na úroveň 15 percent ako v niektorých okolitých krajinách. Maďarsko má dokonca deväťpercentnú daň. Inak nielenže nebudeme zahraničné investície priťahovať, ale budeme vytláčať aj tie, ktoré tu už sú. Veľmi ľahko sa môžu zbaliť a odísť.

Za tých 15 rokov ste ako analytik sledovali viacero vlád. Zahraniční odborníci o Slovákoch tvrdia, že si väčšinou volíme populistov. Nemusíme s tým súhlasiť, no naozaj sa zdá, že zásadné zmeny sa u nás často robia bez hlbšej stratégie. Zlepšuje sa to?To je citlivá otázka. Myslím, že sa to zhoršuje. Aj úroveň vedomostí politikov a poslancov parlamentu sa za posledných 15 rokov zhoršila. S politikmi pracujeme pravidelne. Chodia za nami konzultovať svoje reformné návrhy. Predkladáme tiež svoje vlastné, aby sme pomohli dosiahnuť zmeny, o ktorých si myslíme, že sú správne. Máme teda úzky kontakt s politikmi.

Vidíme, ako rozumejú veciam, o ktorých rozhodujú a ovplyvňujú tak životy všetkých obyvateľov Slovenska. Pred 15 rokmi sedelo v parlamente pomerne dosť ľudí, ktorí rozumeli verejným financiám. Mali prehľad o tom, ako štát vyberá a míňa peniaze, aké sú jednotlivé rozpočtové kategórie, a vedeli, ako fungujú poistné či daňové systémy. Dnes ich je naozaj málo. To bol jeden z dôvodov, prečo sme rozbehli vzdelávací projekt Politická akadémia.

Snažíme sa do parlamentu znova dostať kompetentnosť a kritické myslenie. Ľudí, ktorí majú politické ambície, chceme bez ohľadu na ich príslušnosť k politickej strane či ideológiu vybaviť zručnosťami, kompetenciami a vedomosťami nevyhnutnými na to, aby mohli plniť funkciu politika.

Týka sa tento úpadok politiky len Slovenska?Stáva sa to globálnym fenoménom. Vidíme to v Maďarsku, Poľsku či Česku, ale aj vo Francúzsku, Veľkej Británii a v ďalších západných krajinách. Populizmus sa začína etablovať v celom politickom systéme. V politike nesledujeme zápas ideí, ale skôr súboj osobností.

Zvulgarizovala a zdevalvovala sa na súperenie ľudí, nie hľadanie riešení, ako to bolo v minulosti. Nevyplakávam, beriem to ako fakt. Musíme sa s ním naučiť žiť a pracovať a zároveň hľadať spôsoby, ako idey do politiky vrátiť.

Také Taliansko si prešlo pre koronakrízu mimoriadne ťažkým obdobím, no napriek tomu sa jeho premiérom stal silný ekonóm – bývalý prezident Európskej centrálnej banky Mario Draghi. Talianska politika bola pritom celé desaťročia poznačená populizmom. Je Draghi povestnou lastovičkou, alebo sa z toho môže stať trend, ktorý sa bude šíriť naprieč Európou?Draghi bol jedným z bankárov, ktorí uvoľnili opraty ECB. Nie je uznávaný medzi všetkými ekonómami. Či bude silný a či práve jeho politiky budú rozumné, sa ešte len uvidí. Mnoho vlád sa snaží reputačný prvok vládnutia vyriešiť tým, že na niektoré pozície dosadí expertov. Myslím si však, že navrch budú mať stále politici. Nesúvisí to len s populizmom, ale aj s tým, kto dostáva mandát. Volení politici sa neradi vzdávajú moci, pretože tá je jednou z esenciálnych súčastí politiky. Práve tá mnohých ľudí na politike priťahuje. Nepredpokladám teda, že budeme pozorovať obsadzovanie dôležitých postov expertmi.

Veľa ľudí dnes volí podľa toho, ako sú im politici sympatickí. Niektorí dokonca podľa toho, ako vyzerajú, akú majú farbu vlasov alebo hlasu, ako silno vedia udrieť po stole a akí presvedčiví vedia byť. To je však málo. 

Narážala som skôr na to, že aj vy sa snažíte politikov vzdelávať. Nie je to však aj podnet pre voličov? Od svojich rovesníkov často počúvame, že politik je sympatický, prípadne, že strávil istý čas v zahraničí, a to im stačí. Podľa čoho by si mali voliči vyberať svojich zástupcov?Dostávame sa na koreň celého problému. Veľa ľudí dnes volí podľa toho, ako sú im politici sympatickí. Niektorí dokonca podľa toho, ako vyzerajú, akú majú farbu vlasov alebo hlasu, ako silno vedia udrieť po stole a akí presvedčiví vedia byť. To je však málo. Svojím spôsobom je to trochu nezodpovedné. Občianska spoločnosť sa takýmto spôsobom nebuduje.

Jedným z dôvodov, prečo my v INESS-e robíme hodnotenia programov politických strán, je naša snaha priblížiť voličom nielen hodnotové pozadie politikov a ich vnímanie problémov Slovenska, ale aj to, ako ich chcú riešiť. Žiaľ, tí najpopulárnejší politici sa v našich hodnoteniach často neumiestňujú najlepšie. Asi si budeme musieť ešte počkať na obdobie, keď príde politik s obrovskou charizmou, ktorý bude mať dobrý, rozumný a pre Slovensko prospešný program.

Pomerne prekvapivou nomináciou v súčasnej vláde je minister financií. Čo môžeme od Igora Matoviča v jeho novej funkcii čakať?

Rovnakú otázku si kladieme aj my v INESS-e. Nevnímame to však od začiatku a priori negatívne. Naopak, vidím priestor na to, že by sa mohlo podariť presadiť veľké zmeny, ktoré by mohli „prepákovať“ slovenskú ekonomiku. Jednou z nich by mohlo byť zavedenie estónskej dane, ktorú navrhujeme už niekoľko rokov. Firmy by z reinvestovaného zisku neplatili žiadne dane. Mohli by si teda zadržať zisky a tie investovať do ďalšieho podnikania. Ďalšou je spomínané zníženie dane na 15 percent či menej.

Oboje by ekonomike zásadne pomohlo. Igor Matovič je človek, ktorý sa zjavne nebojí robiť razantné a odvážne kroky. Skôr čakáme, že v daňovom zaťažení začne presúvať škatuľky. Dúfame, že sa nebude zvyšovať.

Minister pracuje s ľuďmi, ktorých má okolo seba, a práve na financiách pracujú azda najkvalitnejší ľudia zo všetkých ministerstiev. Majú tam silnú analytickú jednotku Inštitút finančnej politiky a intenzívne spolupracujú s Útvarom hodnoty za peniaze. Ministerskí pracovníci, ktorí dlhoročne robia napríklad na rozpočtoch, určite zabezpečia kvalitatívnu a odbornú zotrvačnosť.

Chcem veriť, že Igor Matovič bude aktívny a bude presadzovať zmeny, ktoré pomôžu Slovensku. Veľmi dúfam, že v najdôležitejšom rezorte, ktorý sedí na štátnej kase, bude s ostatnými ministerstvami spolupracovať na hodnotovej, nie osobnej báze. To znamená pristupovať ku všetkým ministerstvám rovnako.

Momentálne sa trápime s koronakrízou, no kompenzácie od štátu veľmi neprichádzajú. Počúvame najmä sťažnosti podnikateľov na to, že nedostali nič. Nie je v silách štátu kompenzovať každému všetko, ale zatvorené firmy nedokážu svoju situáciu nijako ovplyvniť, keďže už od decembra máme prísny lockdown. V centre Bratislavy sa pritom premávajú ľudia, ako keby žiadna pandémia neexistovala. Nechýba v tejto situácii politikom stratégia? Kde sme zlyhali?Neexistuje odpoveď, ktorá by dokázala uspokojiť všetkých. Je to pandémia, nie vojna. Našťastie sa teda žiadne ekonomické statky neničia. Nemáme tu zbombardované fabriky. Je to asi najvážnejší stav od druhej svetovej vojny. Keď príde takáto závažná udalosť, je jasné, že musíme aspoň trochu schudobnieť a príde korekcia bezstarostného života. Štát nedokáže zabezpečiť, aby nenastali žiadne straty. Otázkou je, ako sa má k tejto situácii postaviť.

Z pohľadu INESS-u však štát konal skôr pocitovo než rozumovo. Od začiatku chýbala jasná koncepcia. INESS ako prvý už v marci minulého roku vydal covidový manifest. Vyzývali sme, aby sa testovalo a odhalili sa tak lokálne ohniská, čím by sa mohlo zamedziť šíreniu infekcie. Radili sme, ako by sa malo postupovať pri zatváraní a otváraní prevádzok.

Plošný prístup považujeme za veľké zlyhanie politikov. Namiesto toho, aby prístup k riešeniu koronakrízy decentralizovali a nechali regióny hľadať efektívne riešenia, ako bojovať s pandémiou, rozhodli sa všetko zavrieť. Preto nevieme, aké sú alternatívy či obetované príležitosti takéhoto prístupu.

Nešťastím je, že všetky lockdowny riadia výlučne epidemiológovia a v rozhodovaní nie sú zahrnutí ďalší odborníci, napríklad ekonómovia, sociológovia alebo pedagógovia. Pandémia nie je len zdravotnícky, ale celospoločenský problém, ktorý sa tiahne naprieč všetkými sektormi.

Ako teda podľa vás mala vláda postupovať?Keby nechala otváranie škôl, reštaurácií, hotelov či holičstiev a kaderníctiev na regióny, mali by sme množstvo konkurujúcich si prístupov a mohli sme sa oveľa rýchlejšie učiť. Videli by sme, čo funguje, a mohli sme to aplikovať, a zistili by sme, čo nefunguje, a mohli sme sa toho vystríhať. Namiesto zavedenia dynamiky učenia vláda zarezala celú ekonomiku. Teraz sa až smiešne bavíme o tom, že keby sme časť ekonomiky otvorili pre ľudí, ktorí sú zaočkovaní alebo covid-19 už prekonali a mali by takzvaný covid pass, zaviedli by sme tým akúsi nespravodlivosť. Namiesto toho by sme mali jasať, že prevádzky, ktoré boli rok zatvorené, môžu znovu zarábať. 

Nešťastím je, že všetky lockdowny riadia výlučne epidemiológovia a v rozhodovaní nie sú zahrnutí ďalší odborníci, napríklad ekonómovia, sociológovia alebo pedagógovia. Pandémia nie je len zdravotnícky, ale celospoločenský problém, ktorý sa tiahne naprieč všetkými sektormi. Z pohľadu INESS-u je až tragédiou, že sa k nemu pristupuje plošne.

Žiaci sa už takmer rok učia online. Kým v zahraničí chcú takto získané skúsenosti aplikovať v budúcnosti aj pri klasickom vyučovaní, naši žiaci sa v júni i septembri vrátili do starého systému. Keď sa raz vrátia do školy natrvalo, opäť to bude len návrat k tomu istému starému systému. Ako keby si Slováci nechceli z pandémie vziať žiadne ponaučenie. Prečo?V prístupe k vzdelávaniu nám chýba konkurencia. Nevidíme alternatívy. Žijeme v binárnom svete jednotiek a núl. Jedným svetom je online svet a druhým svet vzdelávania, ktorý sme poznali doteraz. My v INESS-e sa to snažíme rozbiť. Tvrdíme, že vzdelávanie by sa malo od štátu odlúčiť. Vo vzdelávaní je, tak ako vo všetkých oblastiach života, potrebná súťaž a hľadanie nových riešení.

Na našej stránke nájdete množstvo publikácií, ktoré sa venujú vzdelávaniu. Môj kolega Robo Chovanculiak v nich navrhuje decentralizáciu vzdelávania, zavedenie charterových škôl alebo autonómnych škôl, ktoré by mali nielen vlastné systémy výučby, ale aj vlastné kurikulá.

Na Slovensku plošne aplikujeme jeden systém, no vôbec nevieme, či je dobrý. Keď budeme mať vo vzdelávaní konkurenciu, budeme môcť porovnať rôzne prístupy napríklad pomocou toho, ako sa absolventi jednotlivých škôl uplatňujú v praxi či akí úspešní sú pri prijímacích pohovoroch na zahraničné univerzity. Len takto zistíme, ktoré prístupy sú hodné nasledovania.

Mnohí ľudia z generácie našich rodičov a starých rodičov majú vo vzťahu k socializmu spomienkový optimizmus. Naši rovesníci tento režim nikdy nezažili a nemali by ním byť zdeformovaní, napriek tomu ho však časť z nich tiež ospevuje. Čím si to vysvetľujete?Hovorí sa, že ak mladý človek nie je ľavičiar, nemá srdce, a keď starší človek nie je pravičiar, nemá rozum. Ľavicová rétorika je veľmi ľúbivá. Každý vám sľúbi všetko, ale už vám nepovie, ako to zaplatí a z akého vrecka na to zoberie zdroje. Marxisticko-krugmanovské teórie sú pre mladých ľudí príťažlivé.

Istoty, ktoré minulý režim ponúkal, sa s odstupom času mnohým tiež javia ako veľmi príťažlivé. Každý mal prácu, no už menej sa hovorí o tom akú. Veľa profesorov a ďalších vysokoškolsky vzdelaných ľudí skončilo v jáchymovských baniach alebo v teplárňach ako kúrenári a podobne, a to len preto, lebo ich myšlienky boli nekompatibilné s vtedajším režimom. Veľa ľudí zabúda, že toto obdobie asi najlepšie definuje slovo strach. Vtedy bolo toľko rôznych tajných agentov a toľko donášačov, že sa ľudia báli otvorene hovoriť, čo si myslia. Dokonca aj v rámci vlastnej rodiny.

Krajiny, v ktorých socializmus majú, prinášajú obrovské tragédie pre milióny ľudí, či už sa pozrieme na Severnú Kóreu, Venezuelu alebo Kubu. Ako je možné, že keď je socializmus taký skvelý systém, utečenci napríklad z Blízkeho východu chodia do západných krajín a nie do Venezuely alebo na Kubu? Je to takzvaná performatívna kontradikcia – rozdiel medzi tým, čo sa hovorí, a tým, čo sa robí. Socialistický systém masívneho prerozdeľovania a kontroly vedie k chudobe a k menším slobodám jednotlivcov. Je to cesta do pekla.

Hoci sa mnohí učitelia snažia napriek podmienkam, v akých pracujú, viesť žiakov k hodnotám a dať im čo najviac, ľudia stále nedokážu rozlíšiť ani tie najväčšie klamstvá. Alternatívne médiá si môžu napísať v podstate hocijakú rozprávku. Portál Konšpirátori.sk dnes eviduje stovky takýchto stránok, často s vysokou návštevnosťou. Ako to riešiť?Základnou príčinou je nedostatok kritického myslenia, ale takáto vágna odpoveď veľa ľuďom nič nepovie. Mimoriadne dôležité je vzdelávanie. Je pevným kmeňom, ktorý odráža všetky hoaxy a konšpirácie. Z neho potom vyrastie kritické myslenie.

Ľudia nemajú slepo veriť informáciám, ale majú ich sami podrobovať kritickej analýze. Premýšľať nad nimi, overovať si zdroje. To odlišuje vyspelé občianske spoločnosti od tých, ktoré sú ešte v plienkach, ako tá naša. My sa do občianskej spoločnosti ešte len rodíme. Náš prístup k vzdelávaniu bude formovať budúcnosť občianskej spoločnosti na Slovensku.

Preto si myslím, že neexistuje iné riešenie ako vzdelávať, vzdelávať, vzdelávať. O to sa snažíme aj my v INESS-e. Širokú verejnosť vzdelávame prostredníctvom našich mediálnych výstupov, ktorých sme mali za minulý rok asi 1 500. Takýmto spôsobom napríklad vysvetľujeme, ktoré kroky vlády budú mať úplne opačný efekt, než aký zamýšľala. Máme však aj množstvo vzdelávacích projektov.

Keď politik začne na tlačovke trieskať po stole a hovoriť „postavíme tristo kilometrov nových diaľnic“, znie to skvelo, pretože sa dostaneme rýchlejšie z Bratislavy do Košíc. Málokto sa ho však opýta, odkiaľ na to vezme peniaze.

Aké napríklad?Sústreďujeme sa najmä na študentov a mladšie ročníky. Ani sa mi nechce veriť, aké široké je po pätnástich rokoch naše portfólio. Tento rok organizujeme už štvrtý ročník ekonomickej olympiády. Na Slovensku máme 60-ročnú históriu fyzikálnych, matematických, jazykových či geografických olympiád. Ekonomická olympiáda tu však nebola, až kým sme ju pred štyrmi rokmi nevymysleli. Ekonómia nám pritom pomáha chápať, ako funguje svet – politika, hospodárstvo, podnikanie a podobne.

Vďaka nej dokážeme dekódovať to, čo politici hovoria a čo z toho môžu naozaj urobiť. Keď politik začne na tlačovke trieskať po stole a hovoriť „postavíme tristo kilometrov nových diaľnic“, znie to skvelo, pretože sa dostaneme rýchlejšie z Bratislavy do Košíc. Málokto sa ho však opýta, odkiaľ na to vezme peniaze. Je jasné, že diaľnicu nezaplatí z vlastného vrecka. Má v zásade len tri možnosti.

Prvá je, že nám všetkým zvýši dane. To je veľmi negatívne, pretože sa tým zníži bohatstvo všetkých a klesne ekonomická aktivita. Druhou možnosťou je, že si peniaze požičia a zadlží budúce generácie na dlhé roky. Raz to bude musieť niekto splatiť, no dotyčný politik to nebude. Alebo tie peniaze zoberie inde, kde budú potom chýbať – v zdravotníctve, školstve či iných sektoroch. Našimi vzdelávacími aktivitami sa snažíme dosiahnuť, aby pri takejto tlačovke ľuďom v hlave okamžite zablikala kontrolka.

Majú tieto aktivity úspech?Ekonomickou olympiádou chceme stredoškolákov motivovať k premýšľaniu nad ekonomickými princípmi. Tento rok sa do nej zapojilo 8 500 študentov z viac ako dvesto stredných škôl z celého Slovenska. To je úplne neuveriteľné číslo. Pred pár dňami prebehli krajské kolá a chystá sa celoslovenské finále.

Máme aj projekt pre vysokoškolákov s názvom Seminár rakúskej ekonómie. Vodíme naň špičkových ekonómov z celého sveta, aby spolu s nami ľuďom vysvetlili základné ekonomické princípy aplikované na konkrétne sektory. Pred pandémiou sme raz mesačne mávali diskusný formát Ekonomické reči, kam mohol prísť ktokoľvek a rozprávať sa s nami alebo s našimi hosťami na ekonomické témy.

Robili sme Podnikateľský kemp, kam sme zhromaždili úspešných ľudí z biznisu. Účastníkom kempu sme sa snažili dať podnikateľské rady z rôznych pohľadov a pomôcť im zlepšiť sa. Jedným z absolventov kempu je Jaroslav Chrapko, ktorý má dnes firmu Dedoles.

Osvetu však robíte aj na internete.Áno, napríklad projekt Cena štátu. Jednoduchým a zrozumiteľným spôsobom v ňom vysvetľujeme, čo sú verejné financie, koľko štát prijíma a koľko na čo vynakladá. Ľudia vďaka tomu pochopia, že aj veci, o ktorých sa často hovorí, že sú zadarmo, napríklad zdravotníctvo alebo školstvo, rozhodne nie sú zadarmo.

Práve naopak, stojí to obrovské peniaze. Portál Cena štátu má množstvo rôznych interaktívnych funkcií. Návštevníci na ňom vidia, koľko jednotlivé položky priemerne stoja každého Slováka, vrátane narodených detí a dôchodcov. Nájdete tam aj prepočty, koľko stoja pracujúcich ľudí hasiči, polícia alebo dôchodky, pretože práve pracujúci sú tí, ktorí platia dane.

Okrem toho sme vymysleli aj množstvo indexov, napríklad byrokratický index. Každý hovorí, že na Slovensku je veľa byrokracie, no nikto to nedokázal pretaviť do konkrétnych čísel. My sme však prišli na spôsob, ako ju kvantifikovať. Teraz je z toho medzinárodný projekt, do ktorého sa zapája množstvo krajín. Vieme teda povedať, ako je na tom Slovensko a čo sa dá zlepšovať, aby bol štát príjemnejší pre všetkých.

Ďalším projektom je Cena zamestnanca, kde si každý môže zrátať, koľko zamestnanci stoja zamestnávateľov. Je veľmi jednoduché hovoriť, že ľudia na Slovensku majú nízke platy. Tí, ktorí to tvrdia, však často nevedia, aké sú skutočné náklady na zamestnancov. To, že na výplatnej páske vidíte 600 eur, neznamená, že toľko isto stojíte zamestnávateľa. Toto však veľa ľudí nechápe. Dokonca aj množstvo pracujúcich vysokoškolsky vzdelaných ľudí o tom nemá ani predstavu.

Stále máme na Slovensku ľudí, ktorí nepoznajú rozdiel medzi DPH a MHD. Štát je však často šťastný, že tomu nerozumejú. Ak by tomu totiž rozumeli, boli by oveľa kritickejší k tomu, čo štát robí.

Naznačili ste, že finančná gramotnosť nie je na Slovensku silná. Odborníci tvrdia, že deti treba viesť k chápaniu peňazí od raného veku. Školský systém je však nastavený tak, že časť ľudí sa k ekonómii nedostane nikdy, respektíve ak áno, tak až vo veku, keď sú ich názory už sformované.

Dôležitá nie je len finančná, ale aj ekonomická gramotnosť. Teda nielen dokázať si vypočítať úrok, ale aj rozumieť tomu, ako funguje štát a verejné financie. Stále máme na Slovensku ľudí, ktorí nepoznajú rozdiel medzi DPH a MHD. Štát je však často šťastný, že tomu nerozumejú. Ak by tomu totiž rozumeli, boli by oveľa kritickejší k tomu, čo štát robí.

Je smutné, že ekonómiu zaraďujeme do osnov tak neskoro. Pred pár rokmi vyvolala rozruch jedna nemecká študentka. Na Twitter napísala, že práve skončila školu a vie analyzovať Goetheho básne v troch jazykoch, ale nevie si vypočítať úver alebo hypotéku, ani to, aké dane a odvody bude platiť zo svojho príjmu. „Som dospelý človek, ale neviem základné veci, ktoré potrebujem pre život,“ uviedla.

Aj náš vzdelávací systém vypúšťa do reálneho života ľudí, ktorí o týchto záležitostiach nevedia často vôbec nič. Začínajú sa to učiť až na vysokej škole. Považujem to za zásadné zlyhanie vzdelávacieho systému. Verím, že keby sa vzdelávanie odlúčilo od štátu, podstatne by sa to zmenilo a ľudia by boli oveľa pripravenejší. Nechcem tým však povedať, že za nedostatok ekonomických základov môže len vzdelávanie. Veľa z toho sa má odohrávať už v rodinách.

Riadite sa tým aj vy?

Ja sa napríklad snažím vniesť edukatívne prvky aj do toho, ako svojim deťom vyplácam vreckové. Svojim dvom deťom (tretie je ešte príliš malé) dávam desať eur týždenne. V hrubom, aby začali chápať, čo sú skryté odvody, dane a podobne. Z desiatich eur, ktoré pred ne položím v nedeľu pri večeri, si päť rovno vezmem nazad. To je poplatok za ubytovanie a stravu, aby vedeli, že nič ako obed zadarmo neexistuje. To je prvá lekcia ekonómie. Z piatich eur, ktoré pred nimi zostanú, im jedno euro odložím na budúce štúdiá, aby chápali časovú funkciu peňazí a vedeli, že treba sporiť alebo investovať.

Jedno euro zo zostávajúcich štyroch musia moje deti venovať charite, aby sa učili, že vzájomná pomoc a tolerancia sú v živote veľmi dôležité. Zatiaľ za ne určujem ja, kam to euro pôjde. Prispievajú organizácii Cesta von, ktorá robí projekt rómskych učiteliek v osadách Omama. Z desiatich eur hrubého vreckového tak každému vyplatím tri eurá. Verím, že je to spôsob, ako im vštepiť aspoň základy toho, ako funguje reálny svet. Ekonómia je náuka o tom, ako nakladať so vzácnymi zdrojmi a riešiť konflikty. Práve ona dokáže vysvetliť, prečo ľudia konajú tak, ako konajú.

Refresher, 8. 4. 2021.