Tichá tragédia slovenského trhu práce

V súvislosti s rastúcou nezamestnanosťou sa u nás odohráva tragédia, ktorá je sčasti zamaskovaná a sčasti sa odohráva pod ministerským radarom.

Slovensko žije rôznymi témami. Pandémia, politické konflikty, zatýkanie. Jedna dôležitá téma je však tak trochu v úzadí, pretože sa zdá, že všetko je v poriadku. Nezamestnanosť. Tá na Slovensku vzrástla medziročne o približne dva percentuálne body. V novembri 2019 bola šesť percent a v novembri o rok neskôr osem. Ministerstvo práce tak už dlhšie rozháňa dav varujúcich analytikov slovami: „Žiadna tragédia sa nekoná, môžete ísť domov“.

V skutočnosti sa však tragédia odohráva, len je sčasti zamaskovaná a sčasti sa odohráva pod ministerským radarom.

Zamaskovaná je preto, lebo slovenský trh práce stále dýcha pomocou ventilátorov vo forme dotácií na udržanie desaťtisícov pracovných miest. Tieto dotácie nás stoja každý mesiac približne 150 miliónov eur a dostáva ich odhadom 200-tisíc „zamestnaných“, čo je približne rovnaký počet, ako máme nezamestnaných. To, v akom stave je naozaj trh práce, zistíme, až keď prístroje odpojíme a ukáže sa, či podnikatelia dokážu udržať pracovné miesta aj bez dotácií. Indície o tom, že to vôbec nemusí byť také ružové, prináša minuloročný prepad odpracovaných hodín o skoro 10 percent. Máme tu teda masy ľudí, ktorí sú síce zamestnaní, ale bez práce.

Aby sme však videli skutočnú tragédiu na trhu práce, nemusíme sa pozerať len na hypotetické scenáre.  Stačí, aby ministerstvo práce vystúpilo z lietadla a nepozeralo sa na Slovensko z vtáčej perspektívy. Aj napriek tomu, že celková miera nezamestnanosti rastie len pomaly, v niektorých okresoch nám vypukli lokálne pandémie nezamestnanosti.

Tieto nové epicentrá nie sú na prvý pohľad viditeľné. Problémy v nich máme totiž odjakživa, a nikdy sa im úplne nepodarilo vyhrabať z miery nezamestnanosti nad desať percent. A aj keď sa tam teraz situácia zhoršuje, všetko sa zdá byť v súlade s dlhodobým kostolným poriadkom. Zaostávajúce okresy nemajú ani najvyšší relatívny nárast miery nezamestnanosti, ani najvyššie počty nových uchádzačov o zamestnanie. Tieto čísla však skresľujú a v skutočnosti sa tam odohráva tichá tragédia.

Relatívny nárast nie je vysoký, lebo z vyšších čísel sa rastie ťažšie a absolútne počty nových uchádzačov nezohľadňujú celkový počet aktívnych obyvateľov. Keď však tieto databázy prepojíme a zohľadníme počet obyvateľov, dostaneme smutný rebríček okresov. Medzi „top“ 20 okresmi nájdete väčšinu tých, ktoré sa zvyknú označovať ako zaostávajúce regióny. Nachádzajú sa na východe a juhu Slovenska alebo majú dlhodobo problém s vysokou mierou nezamestnanosti. O prácu prišiel každý dvadsiaty obyvateľ v Revúcej, kým v Bratislave I každý stý. Okrem Revúcej sa prepúšťalo aj v Sabinove, Rimavskej Sobote, Medzilaborciach, Poltári, Sobranciach, Rožňave atď.

Inými slovami, tie najzaostalejšie regióny sú v súčasnej koronakríze zasiahnuté najviac. A to je tragédia.

Do ohňa tejto tragédie ešte ministerstvo práce nalialo benzín. Tento rok opäť výrazne zvýšilo minimálnu mzdu o 60 eur na úroveň 842 eur. To sú mzdové náklady na zamestnanca v Utekáči, ktorý nakoniec dostane v (polo)hrubej mzde 623 eur. A to v čase, keď veľkej časti ľudí priemerná mzda nerastie alebo klesá. V čase, keď už máme najvyššiu alebo jednu z najvyšších minimálnych miezd v Európskej únii vzhľadom na mzdovú úroveň. Nehovoriac o ďalšom náraste všetkých príplatkov.

Najsmutnejšie je, že všetky tieto nové náklady najviac dopadli na odvetvia a podnikateľov, ktorí sú zároveň v najväčšej miere zasiahnutí samotnou pandémiou. Malí a strední podnikatelia v hotelierstve, reštauračnom biznise či v rôznych službách. Tomu sa hovorí povestný klinec do rakvy.

Denník E, 21. 1. 2021.